Z právneho hľadiska by bolo ideálnou reakciou na sexuálnu viktimizáciu dieťaťa to, keby dieťa okamžite oznámilo záležitosť dôveryhodnej autorite a tá by promptne upovedomila orgány činné v trestnom konaní. Avšak tak skúsenosti odborníkov v praxi ako aj výskumné dôkazy poukazujú na to, že takéto rýchle reakcie sa vyskytujú len v menšine prípadov a že to, čo je typické, sú, naopak, oneskorené odhalenia.
Spontánne a relatívne rýchle odhalenia (teda učinené v čase zneužívania alebo krátko po ňom) sa vyskytujú zriedkavo. Podľa zahraničných výskumov:
- Menej než 1 zo 4 obetí odhalí sexuálne zneužívanie okamžite. Svoju detskú skúsenosť sexuálnej viktimizácie prezradí značná časť obetí až s odstupom času (alebo vôbec nie).
- Takmer každé druhé dieťavystavené penetratívnej forme sexuálneho zneužívania, čaká najmenej 5 rokov, kým nájde odvahu zveriť sa niekomu so svojou skúsenosťou.
- Typické časové rozpätie medzi sexuálnym zneužívaním v detstve a jeho odhalením je 8 až 15 rokov.
- Prinajmenšom tretina obetí sa úmyselne nezdôverí so svojou skúsenosťou sexuálneho zneužívania skôr než v dospelosti.
Neraz sa stáva, že ak so skúsenosťou sexuálnej viktimizácie vyrukuje po rokoch dospievajúci alebo dospelý jedinec, to prvé čo od ľudí počuje je otázka „prečo si o tom nepovedal/a skôr“. Oneskorené odhalenie je často používané na spochybnenie dôveryhodnosti obvinenia, ktoré vyjadruje obeť, pretože jej správanie sa javí byť kontraintuitívne. Bežný človek očakáva, že “normálnou” reakciou po napadnutí agresorom je bezprostredné vyhľadanie pomoci. Takéto očakávanie ale nijako nezohľadňuje dynamiku problému a kontext, v akom sa sexuálne násilie na deťoch odohráva. Detská obeť sexuálneho násilia je vystavená mnohorakým tlakom, ktoré bránia tomu aby sa zdôverila. Celý rad vnútorných i vonkajších prvkov môže spoluvytvárať situáciu, ktorá je pre obeť bezvýchodisková. Prehovoriť môže byť nebezpečné nielen v čase, kedy sa zneužívanie aktuálne deje, ale ešte aj dlhé obdobie (roky či desaťročia) potom.
Možné príčiny oneskorených oznámení
Obete sexuálneho zneužívania sa najčastejšie zdôveria blízkym priateľom, menej často sa zdôverujú autoritám. Aby vaša reakcia na oneskorené oznámenie nebola pre obete zraňujúca, je dôležité porozumieť tomu, čo sa podieľa na ich umlčiavaní. Príčinou oneskorených oznámení môžu byť napr.:
- obavy detskej obete, že dôjde k uskutočneniu hrozieb násilia, že dostane seba samu do ťažkostí, že ublíži páchateľovi aleborodine,
- skreslené vnímanie reality, ktoré je výsledkom manipulácie zo strany páchateľa a sociálneho okolia, ktoré nevidí alebo nechce vidieť zločin a zastáva sa radšej páchateľa než obete,
- neadekvátne reakcie rodičov – v prípadoch, kde páchateľ je osobou dieťaťu známou, je až 89 %-ná pravdepodobnosť, že obete pri odhalení narazia na nepodporujúce reakcie rodičov (zatiaľ čo deti, ktoré sú zneužívané cudzím páchateľom sa s neadekvátnou reakciou rodičov stretnú iba v 25 % prípadov).
- ambivalentné pocity – obete sexuálneho zneužívania nedokážu urobiť rázny krok k vyhľadaniu pomoci, ak k páchateľovi prechovávajú rozporuplné pocity, napr. lásku i nenávisť zároveň. Živnou pôdou pre ne môže byť to, že páchateľ na jednej strane obeti v skrytosti ubližuje a na druhej strane navonok prejavuje nejaké formy priazne a starostlivosti a zároveň požíva dôveru okolia.
- potreba zachovania vzťahovej väzby – ak je páchateľom alebo komplicom zločinu niekto, na kom je obeť existenčne závislá (pretože jej zabezpečuje základné životné potreby), otvorená konfrontácia sa stáva príliš ohrozujúcou (a teda neprijateľnou) voľbou. Mlčaním obeť chráni vzťah, ktorý je vnímaný ako nevyhnutný.
- disociácia, t.j.psychický obranný mechanizmus, ktorý umožňuje vytesňovať z vedomia príliš ohrozujúce informácie. Obeti je/bolo ubližované, ale nepripúšťa si to. V každodennom živote funguje, akoby sa nič nestalo.
- pocity viny a zahanbenia, ktoré obeti buď priamo sugeroval páchateľ, alebo ktoré sú výsledkom nepochopenia prirodzených reakcií, ktoré obeť nemala pod vôľovou kontrolou (napr. inštinktívne ochromenie v situácii ohrozenia, znemožňujúce vonkajšiu sebaobranu alebo zážitok sexuálneho vzrušenia ako prirodzená odpoveď na dráždenie erotogénnych zón),
- neidentifikovanie sa ako obeť – až 40 % obetí zlyháva v označení seba samých ako obetí. Obeť nemusí mať dostatok informácií, aby dokázala rozoznať, že to, čo sa deje, má charakter zneužívania. Navyše páchateľ v rámci procesu manipulácie usilovne uisťuje obeť o normálnosti a neškodnosti daného správania. Obeť môže mať ťažkosti vnímať svoju skúsenosť ako zneužívanie i preto, že páchateľ (v rozpore so stereotypnými predstavami) v prístupe k obeti neuplatňuje fyzické násilie, ale používa skôr jemné, manipulujúce stratégie. Napriek tomu, že v kontexte zneužívania obeť môže prežívať distres, k uvedomeniu si toho, že išlo o zneužívanie, dospeje až s odstupom času, zvyčajne počas adolescencie
- disociatívna amnézia – t.j. dočasné zdanlivé zabudnutie na traumatické udalosti, ktoré sa vyskytuje asi u 20% obetí sexuálneho zneužívania. Sexuálne zneužívanie nemusí byť kontinuálne uvedomované. Spomienky môžu byť potlačené trebárs tým, že absentujú pripomienky udalostí (napr. obeť sa odsťahovala, páchateľ zomrel, téma je tabuizovaná a ľudia v okolí ju spontánne nepripomínajú) alebo tým, že obeť sa úmyselne snaží rozptyľovať a sústrediť sa na iné myšlienky.
Princíp prezumpcie statusu obete
Nielen pri oneskorených oznámeniach majú ľudia tendenciu prikláňať sa k princípu prezumpcie neviny vo vzťahu k páchateľovi a myslieť si, že zločin sa stal, iba ak sa preukáže. História je však plná zločinov, ktoré nikdy neboli ohlásené ani trestnoprávne riešené. Okrem toho ani trestnoprávne postupy neposkytujú záruku toho, že spravodlivosti bude zadosťučinené. Nemusí sa nájsť dostatok dôkazov, môže dôjsť k nenapraviteľným procesným chýbam, alebo k akémukoľvek zlyhaniu ľudského faktora na strane profesionálov, ktoré negatívne ovplyvní výsledok procesu. Pritom podľa zahraničných výskumov sa krivé (vymyslené, vykonštruované) obvinenia zo sexuálneho zneužívania vyskytujú iba v 2 – 12 % formálne ohlásených prípadov.
Dôležitou prevenciou sekundárnej viktimizácie (nielen) pri oneskorených oznámeniach sexuálneho zneužívania je dôsledne rešpektovať princíp prezumpcie statusu obete. Podľa tohto princípu „osoba by sa mala považovať za obeť bez ohľadu na skutočnosť, či bol páchateľ identifikovaný, zaistený, stíhaný alebo odsúdený, a bez ohľadu na rodinný vzťah medzi nimi“ (Smernica EPaR 2012/29/ EÚ, bod 19).
Použitá literatúra:
KARKOŠKOVÁ, S. 2014. Obete sexuálneho zneužívania detí medzi nami. Veľký Šariš – Kanaš : Ascend, 2014. ISBN 978-80-971470-1-3.
OST, J. A FRENCH, C.C. (2016). How misconceptions abut memory may undermine witness testimony. In: Redcliffle, P. et al(eds.) Witness testimony in sexual cases. Oxford: Oxford University Press, s. 361-373.
PIPE, M.E., LAMB, M.E., ORBACH, Y. a CEDERBORG, A.C. (2007). Child Sexual Abuse: Disclosure, Delay and Denial. New York: Routledge, Psychology Press, Taylor & Francis Group,
Smernica Európskeho parlamentu a rady 2012/29/EÚ z 25. októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov.