Podľa európskeho prieskumu EUROBAROMETER, si skoro polovica ľudí na Slovensku myslí, že sex bez súhlasu je za istých okolností ospravedlniteľný. V prieskume sa pýtali najmä na situácie, kedy je žena provokatívne alebo zvodne oblečená (16 % to vnímalo ako ospravedlnenie znásilnenia), bola opitá alebo pod vplyvom drog (14 %), dobrovoľne s mužom odišla domov (14 %) a nepovedala jasné nie alebo sa fyzicky nebránila (13 %). Aj tieto odpovede svedčia o tom, že rôzne mýty spojené so sexualizovaným násilím sú u nás stále prítomné.
Klasický scenár znásilnenia – pod znásilnením si väčšina ľudí predstaví situáciu, v ktorej ide žena po zotmení po opustenom mieste, parku alebo ulici, spoza rohu na ňu zaútočí neznámy muž, najlepšie so zbraňou v ruke a znásilní ju. V skutočnosti väčšinu znásilnení páchajú muži, ktorých žena viac alebo menej poznala. Môže to byť manžel, frajer, kamarát, sused, spolupracovník, spolužiak, tréner alebo známy. Ma základe výsledkov reprezentatívneho prieskumu o sexuálnom násilí na ženách na Slovensku až 88% žien páchateľa poznalo.
Chcela „to“ – poznáte to známe: „Ak žena vraví možno, myslí áno, ak vraví nie, myslí možno“. Tento mýtus odmieta základnú definíciu sexualizovaného násilia a to vyjadrenie nesúhlasu. Čím viac sa situácia násilia podobá na situáciu normálneho sexu (rande, pozvanie na byt, párty, znásilnenie vo vzťahu), tým menej má spoločnosť tendenciu pomenovať toto správanie ako sexuálne násilie. Ak žena akceptovala danú situáciu, prípadne súhlasila s erotickými dotykmi, je predsa pravdepodobné, že chcela aj súlož. Právo povedať NIE však platí v ktoromkoľvek okamihu a NIE ZNAMENÁ NECHCEM POKRAČOVAŤ.
Zaslúžila si „to“ – do tohto mýtu spadajú presvedčenia, že žena násilníka provokovala, správala sa alebo bola vyzývavo oblečená, išla k nemu domov, bola pod vplyvom alkoholu, správala sa rizikovo, stopovala a pod. Skrátka, urobila niečo, čo nemala a preto sa jej to stalo. Sexualizované násilie sa však nedeje len ženám v minisukni alebo „naivkám“. Tento mýtus sa dokonca používa aj v prípadoch klasického scenára uvedeného vyššie, kedy je možné ženu obviniť, prečo vlastne išla sama v noci tmavou uličkou. Paradoxne, je štatisticky pravdepodobnejšie, že ženu znásilní muž, ktorý sa ponúkne, že ju odprevadí. Toto je asi najčastejší mýtus, ktorý je však veľmi zraňujúci, pretože prenáša minimálne časť zodpovednosti na obeť a ospravedlňuje páchateľa. ZA NÁSILIE JE VŠAK VŽDY ZODPOVEDNÝ TEN, KTO HO PÁCHA.
Dobrým dievčatám sa „to“ nestane – tento mýtus pokračuje v mýte, že žena si „to“ zaslúžila. Útočí na reputáciu obete a spochybňuje ju. Žiadna žena si nezaslúži zažiť sexualizované násilie bez ohľadu na to, či a koľko mala sexuálnych partnerov, užíva alkohol alebo drogy alebo sa pohybuje v „zlej“ spoločnosti. Sexualizované násilie sa navyše môže stať ktorejkoľvek žene, nielen tým s „horšou“ povesťou.
Muži sa nevedia ovládať – žena muža provokovala a čo mal on chudák robiť! Muži rovnako ako ženy dokážu ovládať svoju sexualitu rovnako ako ovládajú iné telesné potreby ako chuť do jedla alebo spánok. NIE ZNAMENÁ NIE. Inak sa dopúšťajú sexualizovaného násilia.
Znásilňujú len psychopati – väčšina páchateľov sexualizovaného násilia sú normálni muži bez akejkoľvek diagnostikovateľnej psychickej poruchy. Jednoducho zneužijú situáciu a moc.
Nič sa nestalo – ak sa žena nebránila, nemá na sebe stopy fyzického násilia a pod., zrejme o násilie nešlo. Veľa žien sa však nebráni zo strachu, emocionálneho šoku alebo z obáv, čo sa stane, ak by sa bránili. Navyše, tento mýtus je úzko spojený s tým, ako chápeme samotný sexuálny akt, ktorý je vnímaný najmä ako súlož. Iné formy sexuálnych aktivít sú považované za „predohru“ a v prípade, že sú vykonávané bez súhlasu, sa len zriedkakedy považujú za sexualizované násilie zo strany páchateľa. Často ani ženy, aj keď im praktiky neboli príjemné a nesúhlasili s nimi, ich neidentifikujú ako sexualizované násilie. Neznamená to však, že nespôsobujú výrazné psychické škody.
Vymyslela si to – jeden z najzraňujúcejších mýtov, kedy žene, ktorá zažila sexualizované násilie, nechce uveriť niekto blízky alebo ešte horšie predstavitelia inštitúcií, ktoré jej majú pomôcť. Tento mýtus prežíva aj napriek tomu, že miera falošných obvinení pri sexualizovanomnom násilí nepresahuje výskyt klamlivých podaní pri iných trestných činoch a odhaduje sa na 6 – 10 %.